Čo je témou vášho článku?
V poslednom desaťročí sa intenzívne diskutuje o myšlienke behaviorálneho postrčenia (anglicky nudge), ktorým môžu vlády (a podniky) docieliť zmenu ľudského správania, a to aj bez príkazov, zákazov, či zmien v ekonomických stimuloch. V oblasti dodržiavania daňových predpisov zaviedli postrčenia viaceré krajiny, vrátane Slovenska. Niektoré daňové postrčenia apelujú na morálku, iné na spoločenské normy, či tvorbu verejných statkov. Ich výsledky sú však často rozpačité. Je možné, že za neúspechmi postrčení stojí to, že si ich mnohé vlády vysvetlili nesprávne – akoby mohli meniť ľudské rozhodnutia aj bez ohľadu na ekonomické stimuly.
V našom experimente sme sa preto zamerali na vzťah medzi postrčením a ekonomickými stimulmi. Predpokladali sme, že práve tento vzťah dokáže určiť, ktoré postrčenia budú fungovať a ktoré nie.
Skús nám to celé vysvetliť na jednoduchom príklade. Ako si predstaviť fungujúce alebo nefungujúce postrčenie?
V našom experimente sme nechali prostredníctvom jednoduchej úlohy účastníkov opakovane zarábať peniaze, pričom sa vždy mohli rozhodnúť, či svoj príjem priznajú a zaplatia z neho daň, alebo nie. Pre niektorých sme nastavili pravdepodobnosť daňového auditu na 10% a pre iných na 60%. Vzhľadom na výšku možnej pokuty sa preto prvej skupine neoplatilo príjmy priznávať, zatiaľ čo tej druhej áno.
Účastníkov experimentu sme v niektorých kolách postrčili k tomu, aby príjem priznali. Predpokladali sme, že postrčenie bude dlhodobo fungovať iba vtedy, ak je zladené so stimulmi, teda pri vysokej pravdepodobnosti auditu. A že postrčenie pri nízkej pravdepodobnosti auditu, teda v protismere k ekonomickým stimulom, zlyhá. A presne to sa nám vo výskume aj potvrdilo.
Váš experiment vznikol v „našom“ BEE4R Labe na NHFke. Prečo je dobré robiť „daňový“ experiment v laboratóriu? Nie je lepšie použiť dáta z terénu?
V teréne nedokážeme kontrolovať ekonomické stimuly a nevieme ani presne zistiť, ako ich ľudia vnímajú. Ak príde daňovníkovi domov list od Finančnej správy, netušíme, či ho považuje za skutočné varovanie pred auditom, alebo za spam, ktorým sa úrad len snaží vystrašiť zopár daňovníkov. Dokonca nevieme ani to, či sa k nemu list vôbec dostal a či si ho prečítal.
V laboratóriu vieme tieto aspekty presne kontrolovať. Účastníkom vieme jednoznačne oznámiť pravdepodobnosť auditu, od ktorej sa odvíja optimálne rozhodnutie priznať či nepriznať príjem. Druhou veľkou výhodou je možnosť sledovať dlhodobejšie efekty postrčenia – či daňovník zareaguje na postrčenie nielen okamžite, ale aj v ďalšom kole, ako keby o rok.
Spomenul si, že po ukončení zberu dát ste článok písali viac než rok. Prečo to trvalo tak dlho?
Ak chce výskumník publikovať v prestížnom svetovom časopise, jeho článok musí byť takmer dokonalý. Každá veta musí byť presná a zapadať do celku bez jediného slabého miesta. Takéto články posudzujú najlepší výskumníci na svete, ktorí si všimnú každú medzeru v argumentácii, každú drobnú nepresnosť v analýze či interpretácii. Skrátka, nič im neujde a chyby neodpustia.
V praxi to znamená, že si spoluautori článok vymenia aj desiatky ráz, kým s ním začnú byť spokojní. Najprv sa počas revízií menia celé odstavce, neskôr sa už diskutuje „len“ o výmene niektorých slovíčok za ich trefnejšie synonymá.
Od dopísania článku po jeho zverejnenie uplynul ďalší rok. Čo sa dialo v tomto období?
Po dopísaní článku sme si vybrali niekoľko cieľových časopisov, ktoré by oň mohli mať záujem. Článok sme najprv poslali do Journal of Political Economy, jedného z piatich najprestížnejších ekonomických časopisov na svete. Cez editora sa dostal k recenzentom, no šancu na publikovanie sme nakoniec nedostali. Nasledovalo niekoľko ďalších odmietnutí. V januári tohto roku sme článok poslali do Journal of Economic Behavior & Organization (JEBO) a o dva mesiace sme dostali veľmi pozitívne recenzie, len s drobnými pripomienkami. Tie sme zapracovali a článok bol prijatý.
Fakt, že ste dostali len drobné pripomienky sa dá interpretovať aj tak, že článok mal teoreticky na lepší časopis, aj keď nespochybňujem, že JEBO je naozaj výborná publikácia. Koniec koncov, vy ste to aj skúsili umiestniť do top časopisov, to sa však nepodarilo. Niekedy sa v tomto kontexte spomína aj diskriminácia nášho regiónu, kedy sú editori a priori skeptickí k publikáciám z východnej Európy. Môže toto ovplyvniť, či a kde je článok publikovaný?
Priama diskriminácia tam asi nie je. Ale štatistická diskriminácia, ktorá je mimochodom celkom racionálna, tam svoju rolu zohráva. EUBA nie je vo svete známa ako výskumná univerzita, a na mape top ekonomického výskumu by sme ju hľadali len ťažko. Ak by som ja dostal na posúdenie článok z univerzity v Zimbabwe alebo v Bangladéši, zrejme by som tiež automaticky pristupoval k textu s väčšou opatrnosťou. To je normálne a musíme s tým počítať.
O to viac by sme sa mali snažiť publikovať v kvalitných časopisoch. Ak EUBA získa renomé, prvý dojem z našich článkov sa v očiach editorov zlepší.
