Spájanie firiem sa často odôvodňuje úsporami a vyššou efektívnosťou. Platí to však aj v odvetviach, kde neexistuje bežná konkurencia a ceny kontroluje regulátor? Môže spojenie dvoch spoločností paradoxne viesť k vyšším nákladom pre zákazníkov?
Touto otázkou sa zaoberajú Richard Kališ z Národohospodárskej fakulty EU v Bratislave a Peter Bogetoft z Copenhagen Business School v štúdii Merger Remedies in Frontier-Based Regulation, publikovanej v prestížnom časopise European Journal of Operational Research. Na dátach dánskych distribútorov elektriny ukazujú, prečo úspory zo spájania firiem nemusia automaticky znamenať úspory pre zákazníkov a ako môže regulátor tieto dôsledky zmierniť.
S Richardom sme sa rozprávali nielen o výsledkoch výskumu, ale aj o tom, ako náhodné stretnutie na konferencii v Portugalsku viedlo k spolupráci, výskumnému pobytu v Kodani a napokon k spoločnej publikácii.
Začnime jednoducho. Čo ste vlastne skúmali a prečo by nás to malo zaujímať?
Zaujímalo nás, čo sa stane, keď sa spoja dve firmy v odvetví, kde nefunguje klasická konkurencia. Typickým príkladom sú distribútori elektriny alebo vody. Ak bývate na konkrétnej adrese, nemôžete si vybrať, cez čie elektrické vedenie vám bude elektrina prúdiť. Preto tieto spoločnosti spravidla podliehajú cenovej regulácii.
Regulátor však musí nejako rozhodnúť, aké náklady a následne ceny sú primerané, keďže súťaž nefunguje. Jedným zo spôsobov je porovnávať jednotlivé firmy medzi sebou. Ak niektoré dokážu poskytovať porovnateľné služby lacnejšie, ostatné by sa mali snažiť priblížiť tejto efektívnosti. Takto regulátor do istej miery nahrádza konkurenciu, ktorá na trhu prirodzene neexistuje.
A v čom je problém, keď sa dve takéto spoločnosti spoja? Ako prirodzený monopol by predsa mali ušetriť.
Presne tak, a práve v tom je zaujímavý paradox. Spojenie dvoch firiem môže priniesť úspory. Napríklad už nepotrebujú dve centrály, dokážu lepšie využívať zamestnancov alebo spoločnú infraštruktúru.
Lenže je tu aj druhý efekt, ktorý sa v regulovanom prostredí často prehliada. Keď sa dve firmy spoja, regulátor stráca jednu z nezávislých spoločností, s ktorými môže porovnávať ostatné. A ak patrila medzi tie najefektívnejšie, môže sa stať, že ostatné firmy zrazu nebudú musieť spĺňať také prísne nákladové požiadavky.
Výsledkom teda môže byť, že dve spojené firmy síce ušetria, ale ostatným firmám regulátor umožní vyššie náklady. A tie sa v konečnom dôsledku môžu premietnuť do cien pre zákazníkov.
Ako ste tieto efekty skúmali?
Využili sme údaje o 51 distribučných spoločnostiach v Dánsku. Postupne sme simulovali všetkých 1275 možných spojení dvojíc spoločností a sledovali, ako by ovplyvnili náklady v celom odvetví.
Zároveň sme porovnávali tri rôzne spôsoby, akými môže regulátor na takéto spojenie reagovať. Od jednoduchého prístupu, keď spojenú firmu posudzuje podobne ako ostatné, až po prísnejšie pravidlá, ktorými sa snaží zachovať tlak na znižovanie nákladov.
Nešlo nám teda iba o to, koľko dokážu ušetriť dve spájajúce sa firmy, ale najmä o to, čo sa následne stane so všetkými ostatnými.
A k akým záverom ste dospeli? Čo by si z nich mali odniesť regulátori?
Naše výsledky ukazujú, že vo väčšine skúmaných scenárov prevážia negatívne nepriame dôsledky spojenia nad úsporami, ktoré samotné spojenie prinesie. Z pohľadu zákazníkov tak môže byť výhodnejšie, ak sa firmy vôbec nespoja.
Veľmi pritom záleží na tom, ktoré spoločnosti sa spájajú. Najväčší problém nastáva, keď jedna z nich patrí medzi najefektívnejšie a slúži ako vzor pre veľký počet ostatných. Jej odchod z porovnávania môže oslabiť tlak na znižovanie nákladov v podstatnej časti odvetvia.
Zároveň ukazujeme, že vhodne nastavené pravidlá dokážu tieto negatívne účinky zmierniť. Neznamená to teda, že by regulátori mali automaticky brániť spájaniu spoločností. Mali by však posudzovať nielen možné úspory spájajúcich sa firiem, ale aj širšie dôsledky pre celé odvetvie a jeho zákazníkov.
Ako sa vôbec zrodila spolupráca s Petrom Bogetoftom z Copenhagen Business School?
Celé sa to začalo v podstate náhodou. Na konferencii v portugalskom Porte som prezentoval výsledky svojho dizertačného výskumu, ktoré už v tom čase vyšli ako vedecký článok. Práve tam som sa stretol s Petrom, ktorý patrí medzi priekopníkov metódy, ktorú som vo svojom výskume využíval.
Po konferencii ma oslovil, či by sme neskúsili na niečom spoločne pracovať. Navrhol som mu, že by som za týmto účelom mohol prísť do Kodane. Podarilo sa mi získať štipendium prostredníctvom Národného štipendijného programu SAIA a od januára do mája 2023 som absolvoval výskumný pobyt na Copenhagen Business School. Neskôr som sa v októbri a novembri vrátil, tentoraz už ako výskumník na čiatočný úväzok zamestnaný priamo Kodanskou univerzitou.
Počas tohto pobytu sme v januári 2023 začali pracovať na výskume, z ktorého napokon vznikol náš spoločný článok.
Čo ti pobyt v Kodani dal? Bolo niečo, čo ťa na tamojšom akademickom prostredí prekvapilo?
Asi najviac ma fascinovalo, ako veľmi tam ľudia žijú vedou. Ich Department of Economics je veľkosťou porovnateľný približne s našou fakultou, ale výskumníci sa už ďalej nedelia na klasické katedry. Skôr sa združujú do flexibilných výskumných skupín podľa toho, akým témam sa venujú.
Prakticky každý deň sa konal nejaký seminár. Od veľkých výskumných seminárov s pozvanými zahraničnými odborníkmi, podobných tým, ktoré organizujeme aj na NHF, až po verejné prednášky. Počas môjho pobytu tam napríklad prednášal aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Eric Maskin.
Popravde, ešte viac ma však zaujali takzvané brown bag semináre, na ktorých doktorandi prezentovali výskum často v úplne prvotnom štádiu. Niekedy mali len nápad alebo otázku, ktorú chceli skúmať. Okrem toho si jednotlivé výskumné skupiny organizovali vlastné menšie semináre, napríklad z financií či mikroekonómie.
Veľmi sa mi páčilo práve to, že diskusia o výskume tam nebola niečím výnimočným, ale prirodzenou súčasťou každodenného života. A nečakalo sa, kým má človek hotový článok. Naopak, o svojich nápadoch diskutoval už vo chvíli, keď sa len začínali formovať.
Spomínaš, že do Kodane si prišiel v 2023 no samotný článok vyšiel až v roku 2026. Je bežné, že publikovanie trvá tak dlho?
Áno, najmä v kvalitných medzinárodných časopisoch môže byť celý proces pomerne zdĺhavý. Na článku sme začali pracovať v januári 2023, do časopisu sme ho poslali na jeseň 2024 a definitívne prijatý bol až vo februári 2026. Medzitým prešiel viacerými kolami recenzného konania, pripomienok a úprav.
European Journal of Operational Research patrí medzi popredné svetové vedecké časopisy vo svojej oblasti. Publikovať v ňom nie je jednoduché, pretože články prechádzajú dôkladným odborným posudzovaním. Niektoré pripomienky znamenajú týždne či mesiace ďalšej práce. Napríklad v našom prípade jeden z troch recenzentov začal svoj posudok slovami: „Chcem vidieť článok o tejto téme v tomto časopise, avšak nie tento konkrétny článok.“ Čo znelo kruto až cynicky, no následne rozpísal niekoľko strán pripomienok, ktoré sme postupne zapracovali a posunuli náš článok do úplne inej úrovne.
