Prečítajte si inšpiratívny rozhovor s Matejom Lorkom, ktorý pôsobí ako výskumník a lektor na Národohospodárskej fakulte od jesene roku 2019. Doktorát získal na Macquarie University v Sydney. Vo svojom výskume sa venuje behaviorálnej ekonómii.
S Matejom sme sa rozprávali o tom, že experimenty v spoločenských vedách sú v podstate hry alebo akési mikroskopy používané v prírodných vedách. Rozprávali sme sa ale aj o tom, ako si môžu študenti privyrobiť a pritom pomôcť vo výskume a o tom, ako vyzeralo jeho doktorandské štúdium v Austrálii.
Matej, v prvom rade si behaviorálny alebo experimentálny ekonóm? A čo to vlastne je?
Myslím si, že v prvom rade som zvedavý človek. Čo je dobrý a zároveň nutný základ pre akýkoľvek výskum. Aj ten behaviorálny. A čo to vlastne je? O behaviorálnej ekonómii sa často hovorí ako o mladom prúde ekonómie, ktorý sa sústredí na myslenie, rozhodnutia a pohnútky skutočných ľudí, namiesto neomylných, konzistentných a sebastredných racionálnych ekonomických agentov.
Takže behaviorálna ekonómia je novým odvetvím v ekonomickej vede?
No, pohľad do histórie v tomto asi prekvapí. Kniha Bohatstvo národov od Adama Smitha z roku 1776, v ktorej okrem iného vysvetľuje aj mechanizmus neviditeľnej ruky trhu, je dobre známa. Oveľa menej ľudí však vie, že Smith 17 rokov predtým napísal knihu s názvom Teória morálnych pohnútok, v ktorej vysvetľuje, že ľudia nie sú motivovaní výlučne vlastným záujmom, ale majú súcit s ostatnými a prirodzený zmysel pre cnosti.
Úvahy o tom, prečo ľudia robia to čo robia sme však v ekonómii zatlačili na dlhý čas do ústrania. Namiesto toho sme sa vydali cestou pozorovania rozhodnutí, čo nám umožnilo abstrahovať od zložitých psychologických otázok a zároveň rozvíjať matematickú teóriu racionálnej voľby. S predpokladom, že ak sú ľudia racionálni, odhalia svoje pohnútky prostredníctvom svojich rozhodnutí. Modernej behaviorálnej ekonómii sa podarilo klasickú ekonómiu poľudštiť hlavne vďaka rozvoju metódy ekonomických experimentov, na základe ktorých vieme vytvárať kauzálne závery nie len o tom, čo ľudia robia, ale aj prečo.
Spolu s Jankou Péliovou a Zuzkou Brokešovou ste rozbehli experimentálne laboratóriom BEE4R LAB. Čo si predstaviť pod laboratóriom na Ekonomickej univerzite?
Pod laboratóriom na univerzite zameranej na spoločenské vedy si možno predstaviť všeličo. Psychológovia na Stanforde napríklad v rámci experimentu zavreli študentov do špeciálne pripraveného väzenia, na niekoľkých iných univerzitách zase študenti v experimente stláčali ovládač, ktorým rozdávali iným ľuďom elektrické šoky.
Naše laboratórium je azda trochu fádnejšie. Obsahuje 20 počítačov, na ktorých zvyčajne beží software navrhnutý pre ekonomické experimenty. Okrem toho máme kontrolnú miestnosť, v ktorej je umiestnený hlavný server. Po experimente v nej našim účastníkom vyplácame odmeny.
Mikroskopy teda v laboratóriu nemáte?
Mikroskopy nemáme, ale ani nám nechýbajú. Mikroskopmi sa vedci vedia pozerať na ľudské orgány, tkanivá, či bunky. Našimi „mikroskopmi“ sú experimentálne hry, ktoré účastníci hrajú, a rôzne prostredia, v ktorých sa rozhodujú. Pozorujeme nimi ako sa správajú, ako reagujú na rôzne situácie a podnety. Inými slovami, našimi mikroskopmi sa pozeráme do ľudskej mysle.
Keď poviem, že experimenty sú v podstate hry, mýlil by som sa?
V istom zmysle sú experimenty naozaj ako hry. Majú jasne stanovené pravidlá, účastníci často dostanú konkrétnu rolu a zvyčajne hrajú s konkrétnym cieľom. Napríklad sa snažia maximalizovať svoju odmenu, minimalizovať straty, porozumieť dôsledkom svojich rozhodnutí, či vylepšovať spoločenský blahobyt prostredníctvom efektívnej alokácie zdrojov. Ale zatiaľ čo v bežných hrách hľadáme zábavu, experimenty majú trochu hlbší cieľ. Snažíme sa nimi odhaľovať princípy ľudského rozhodovania.
V laboratóriu teda sedia študenti a študentky často počas okien v rozvrhu alebo prestávok vo výučbe. Môžu takéto rozhodnutia simulovať skutočné správanie subjektov z ekonomiky? V ekonomickej vede tomu hovoríme externá validita. Sú experimenty externe validné?
Otázku o externej validite dostávam pomerne často a hoci som sa na ňu dlho snažil vymyslieť aj vlastnú odpoveď, nakoniec nikdy neprekonám odpoveď, ktorú na túto otázku poskytol jeden z pionierov experimentálnej ekonómie, Charlie Plott. Dovolím si ho teda citovať: „Trik spočíva v tom, že hoci ekonomiky vytvorené v laboratóriách sú zvyčajne oveľa jednoduchšie v porovnaní s tými prirodzenými, sú rovnako skutočné. Skutoční ľudia, motivovaní skutočnými peniazmi, robia skutočné rozhodnutia aj skutočné chyby, a zažívajú skutočné radosti aj frustrácie v dôsledku svojej šikovnosti ale aj svojich nedostatkov.“
Je pravda, že niekedy narazím aj na extrémne našponované interpretácie laboratórnych dát, ktoré míľovými krokmi prekonávajú aj hranice mojej, pomerne veľkej, predstavivosti. Je však dobré si uvedomiť, že väčšina experimentov v laboratóriu skrátka testuje základné mechanizmy ekonomických teórií, ktoré je ťažké, niekedy azda nemožné testovať na základe prirodzene sa vyskytujúcich dát. A každý, kto sa už s nejakou ekonomickou teóriou stretol, si určite všimol, že je zvyčajne napísaná veľmi všeobecne a bez akéhokoľvek špecifického kontextu. To znamená, že ekonomické teórie by mali platiť aj v laboratóriu. Ja osobne som ešte nikdy nenarazil na teóriu, pri ktorej by bolo napísané „POZOR! Neplatí pre študentov Ekonomickej Univerzity v Bratislave“.
Existujú už publikované výsledky výskumu z experimentov s našimi študentami?
Pokiaľ sa nemýlim, tak žiadne štúdie založené na dátach z BEE4R Labu ešte publikované nie sú. A ono je to vlastne dobrá správa. Totiž, ukazuje sa, že naši študenti sú šikovní, pozorní a počas experimentu sa naozaj snažia robiť čo najlepšie rozhodnutia. Dáta, ktoré sme vďaka našim študentom a študentkám v laboratóriu nazbierali sú veľmi kvalitné a vidíme v nich potenciál na publikácie vo veľmi dobrých ekonomických časopisoch.
To však často trvá. Recenzné konania v špičkových časopisoch sa bežne naťahujú na niekoľko mesiacov, aj rokov. Každopádne, k dispozícii nateraz sú aspoň pracovné verzie budúcich článkov. Napríklad o podrobnostiach a výsledkoch nášho úplne prvého experimentu v BEE4R Labe, ktorý sme realizovali na prelome rokov 2022 a 2023.
Na akom experimente pracujete teraz?
To bohužiaľ prezradiť nemôžem, pretože by to mohlo ohroziť kvalitu nazbieraných dát. Experimentov ale chystáme viac, niektoré budú v laboratóriu a iné online. Máme radosť z toho, že sa nám už podarilo vybudovať veľkú a kvalitnú základňu účastníkov.
Do laboratória sme už prilákali viac ako 1 000 rôznych študentov a študentiek, vďaka čomu nás už začínajú s dopytom na spoluprácu oslovovať aj výskumníci z iných univerzít. Keďže hráme fair-play, nikdy neklameme a vždy vyplatíme odmenu, ktorú sľúbime, mnohí účastníci k nám prichádzajú na každý experiment. Potenciálnych účastníkov však nikdy nie je dosť a preto aj týmto spôsobom pozývam každého študenta a každú študentku aby neváhali, zaregistrovali sa do našej databázy a mohli tak od nás dostávať pozvánky na experimentálne sedenia.
Na Národohospodársku fakultu si prišiel zo Sydney z Macquarie University, kde si po troch rokoch štúdia získal PhD z ekonómie. Aké bolo študovať v Austrálii? Dostal si sa niekedy do konfliktu s klokanom? Ako si sa do Sydney vlastne dostal?
Do Sydney som sa dostal, tak ako ku všetkému dobrému, čo ma v živote stretlo - ako slepé kura k zrnu. Pred zhruba deviatimi rokmi som začal uvažovať o tom, či je moje manažérske kresielko v U. S. Steele predsa len natoľko teplé, aby som ho nevymenil za skok do niečoho neznámeho a vzrušujúceho. O niekoľko týždňov neskôr som na Facebooku narazil na krátku správu od Maroša Servátku, ktorý písal o tom, že ako nový profesor behaviorálnej a experimentálnej ekonómie na Macquarie University v Sydney bude prijímať PhD. študentov, a že by sa mu páčilo, keby mohol vychovávať aj nejakých Slovákov. O pár mesiacov neskôr sme sa s Marošom stretli na pive, slovo dalo slovo a ja som dal výpoveď v práci a zároveň prihlášku na univerzitu.
Štúdium pozostávalo prevažne z trojročného sedenia na zadku v laboratóriu, kde sme spolu s ďalšími PhD. študentami a študentkami makali na výskume od rána do večera. Našťastie, v laboratóriu bol koberec, a tak sme si sem tam mohli aj ľahnúť. Bolo to náročné a boľavé, ale takto to skrátka vo svete PhD. štúdia chodí. Za tie tri roky som sa však toho naučil o výskume, svete, ľuďoch, ale aj o sebe viac, ako za celý svoj dovtedajší život.
A áno, stretol som aj mnoho klokanov. Väčšinou teda mŕtvych, až mi to pripadá, že každý klokan má iba jeden sen - zahynúť nárazom do kapoty auta. Ale tie živé boli naozaj úžasné. Hlavne keď sa pri mne zastavila mladá klokania mamička so svojou klokaniou ratolesťou zízajúcou z brušného vaku.
